LIRIKONFESTOVIH ENAINDVAJSET (9): Marián Milčák


Refleksija v slovaščini:

Slovenský prozaik Stanislav Rakús vyslovil názor, že umenie sa nevyvíja, lebo po Homérovi neprichádza lepší Homér, ani po Čechovovi lepší Čechov.

Aký vkus vládne na začiatku 21. storočia v poézii?

Netrúfam si hodnotiť kontext slovinskej poézie, ale z hľadiska slovenského básnika sa zdá, že vkus, závislý od čitateľského očakávania a autorského úsilia o ozvláštnenie, je ovplyvnený zmenou paradigmy. Tradičná, genologicky ustálená normatívna paradigma s lyrickým subjektom v prvej osobe, s vlastnosťami ako subjektívnosť, simultánnosť, nesujetovosť, panchrónia alebo atemporálnosť, citovosť, zážitkovosť, resp. emocionálnosť sa strieda s diegetickou paradigmou odvodenou od naratívnych, druhovo tenzívnych parametrov inklinujúcich k epike a viacerými podobami subjektu v tretej osobe.

Diegetická paradigma sa na rozdiel od tradičnej normatívnej paradigmy vyznačuje vlastnosťami ako sujetovosť, „objektívnosť“, sukcesívnosť, naratívnosť, odstup od výpovede, nepoetickosť alebo depoetizácia jazyka, atď. Tieto vlastnosti, pochopiteľne, neplatia absolútne. Typickým znakom tejto paradigmy je hypostazovaný subjekt, teda subjekt v tretej osobe, napríklad Crow (Ted Hughes) alebo Pán Cogito (Zbigniew Herbert).

Zmena paradigmy v poézii je odrazom depoetizačného procesu, ktorý možno iniciovali také javy v 20. storočí ako kríza človeka, nihilizmus, vojny, koncentračné tábory a gulagy a možno i Adornovo spochybnenie akejkoľvek oprávnenosti písania poézie po Osvienčime. Nástup novej paradigmy pritom neznamená zánik tej pôvodnej. Signalizuje však, podľa môjho názoru aj istú dynamiku vo vkuse. Vynikajúci slovenský básnik Ivan Laučík sa vyjadril, že báseň vyznačuje miesto jazykovej havárie, a tiež, že jazyk básne stroskotáva. V poézii pristupujúcej k obsahom, ktoré sú nevysloviteľné, nevyjadriteľné či neopísateľné, kde menej vždy znamená viac, to platí pre obe básnické paradigmy.